OPETH - The Last Will And Testament
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Vikingovia všetkých krajín, spojte sa! Pochodeň, ktorá vypadla z rúk zakladateľa vikingského metalu Quorthona, je hrdo ďalej nesená jeho neohrozenými nasledovníkmi. Jednými z nich sú bezpochyby GJALLARHORN, zaujímavý a dosť záhadný spolok, o ktorom je známe to, že dvaja členovia (spevák Vali a basgitarista Gungnir) sú z talianskej, pomerne známej (a aj napriek mizernému debutu v súčasnosti vcelku znesiteľnej) formácie DOOMSWORD a gitarista Fenrir žije v Nórsku. Už podľa pseudonymov vám musí byť jasné, do akej miery sú títo muzikanti zažratí do všetkého, čo súvisí s vikingskou históriou. Áno, „Nordheim“ je po stránke textového konceptu znôškou starých známych faktov a neskutočných klišé - „Ragnarok“, „The Day Odin Stood Still“, „200 Years Of Fury“... nič to však nemení na fakte, že muzika, ktorou sa GJALLARHORN prezentujú, je vskutku vydarená.
Fanúšik starých, a v podstate aj novších (najmä obdobie „Blood On Ice“), BATHORY tu krochká blahom. Na svoje si prídu aj priaznivci Quorthonovho najučenlivejšieho žiaka, Islanďana žijúceho v Nemecku, Vratyasa Vakyasa. Pravda, jeho FALKENBACH vládne trochu jemnejším, prepracovanejším prejavom (GJALLARHORN sú oveľa drevnejší, surovejší), no na „Nordheim“ nechýba napríklad drumbľa, Vratyasov veľmi obľúbený nástroj s čarovným zvukom. GJALLARHORN neskrývajú ani ďalšie zdroje inšpirácie - starých ENSLAVED a tiež AMON AMARTH, najistejší sú pritom samozrejme v pochodovom strednom tempe. Slušné muzikantské výkony (vynikajúca basgitara, najmä v úvodnej „The Day Odin Stood Still“) sú vyšperkované nie veľmi originálnymi, no stále funkčnými zvukovými kulisami - krákajúce vrany, zavíjajúci vlci, rohy vyzývajúce do boja, hromy, blesky, dážď...
Nie, nič originálne a svetoborné tu nehľadajte. GJALLARHORN sa „iba“ klaňajú svojim vzorom. Robia to však veľmi záživne a pútavo. Ak aj vás zaujíma či dokonca fascinuje historické obdobie tých dvoch stoviek rokov, počas ktorých boli Vikingovia postrachom Európy, siahnite smelo po tejto vydarenej zvukovej kulise. V prípade „Nordheim“ chybu rozhodne neurobíte!
„Vikingárňa“ ako stehno! Absolútna povinnosť pre fanúšikov starých dobrých BATHORY a mladých dobrých FALKENBACH!
7,5 / 10
1. The Plane Of Vigrid
2. The Day Odin Stood Still
3. Blood Over Asgaard
4. Chaos Unleashed
5. Ragnarok
6. 200 Years Of Fury
Nordheim (2005)
-bez slovního hodnocení-
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Aktuální EP ukazuje dvě tváře současně. Zprvu klasický symfonický patos, pak ovšem skladby „200 Years“ a „Live The Tale“, které se bez sborových refrénů obejdou, a hned je to o třídu lepší. Tudy vede cesta z tvůrčí smyčky a bezradnosti posledních alb.
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.